Akcie Fórum Knižnica Linky Správy Web-mapa Zoznam



Po prečítaní nasledovných riadkov
sa dozviete, čo Vás čaká a neminie na bazéne


Nácvik základných potápačských zručností · O ľudskom organizme · Účinky tlaku na človeka · Skoky a pády do vody · Zápočtové požiadavky – bazénový výcvik s ABC

Potápanie na nádych „Apneismus“
Medzi najstaršie formy potápania patrí ponáranie sa a plávanie pod vodou so zadržaným dychom. Aj keď človek vydrží bez dychu len krátky čas, už od pradávna rôzni lovci vystrojení len primitívnymi pomôckami zbierali plody mora za účelom obživy. Aj dnes v dobe modernej potápačskej techniky má však potápanie na nádych svoje čaro a pre svoju dostupnosť a jednoduchosť celý rad prívržencov na celom svete. Často sa stretávame so skutočnosťou, že vystrojení len nevyhnutnými pomôckami zažijeme najmä v plytkých vodách veľa zaujímavých stretnutí s obyvateľmi vodnej ríše. Ticho neprerušované zvukom nášho vydychovania, ako tomu je pri potápaní v plnom výstroji sa, často stáva zdrojom neopakovateľných zážitkov.

Základný potápačský výstroj, nazývaný tiež ABC tvorí:
– potápačská maska
– dýchacia trubica
– plutvy
– nôž

Pri potápaní na voľnej vode sa v závislosti na podmienkach, zámeroch potápača a jeho individuálnych schopnostiach priraďuje k uvedeným ešte:
– záťažový opasok
– neoprénový oblek
– signálna bója

PLUTVY
Umožňujú potápačom rýchle a efektívne plávanie na hladine a pod vodou. Skladajú sa zo záberového listu a „papučky“. Začínajúcim potápačom doporučujeme listy s menším alebo mäkším listom. Prehnutie listu zmenšuje nároky na svalovú prácu nôh. „Papučka“ môže byť celkom uzavretá alebo otvorená, doplnená upínacím remienkom.
Výberu plutiev venujeme dostatočnú pozornosť, pretože ich neprimeraná veľkosť zvyčajne vedie k odreninám, otlakom alebo kŕčom. Pre potápanie na nádych sú vhodnejšie plutvy s plnou pätou – „papučkové“ s mierne zväčšeným listom. Pre účely prístrojového potápania najmä v chladnejších vodách a pri náročnejších vstupoch a výstupoch z vody si vyberáme plutvy s remienkom. Musia byť dostatočne veľké, aby sa do nich zmestila noha potápača aj s neoprénovou ponožkou či topánkou so spevnenou podrážkou.

DÝCHACIA TRUBICA
„Šnorchel“, ako sa tiež trubica medzi potápačmi nazýva, umožňuje kontinuálne dýchanie vzduchu na hladine za súčasného sledovania diania pod vodou. Potápač tak nestráca zo zorného poľa objekt pozorovania pohybom hlavy pri nadychovaní. Skladá sa z náustku a z plastickej trubice v tvare písmena „L“ alebo „J“. Koleno trubice býva niekedy opatrené vrapovou hadicou alebo kĺbom, čo umožňuje jeho ľahšie držanie v ústach.
Najnovšie modely trubíc majú v spodnej časti „zbernú nádobku“, do ktorej stekajú drobné kvapôčky nevyfúknutého zbytku vody a jednosmerný ventil na ľahšie odstránenie vody z trubice. Dĺžka dýchacej trubice by nemala presahovať 350 mm a vnútorný priemer 20 mm.

Ďaľšie súčasti výstroja
POTÁPAČSKÝ NÔŽ
Je neoddeliteľnou súčasťou výstroja potápača. Nie je zbraňou, ale dôležitým nástrojom na rezanie, páčenie a sekanie pod vodou. Je nepostrádateľným aj pri potápaní v sladkých vodách, kde sa často stretávame so zbytkami rybárskych silonových vlascov, ktorých pretrhnutie holými rukami pod vodou prakticky nie je možné. Nôž by mal byť pevný a ostrý, s čepeľou zhotovenou z nehrdzavejúcej ocele. Na jednej strane by mal byť opatrený pilovitými zubmi, prípadne zárezom na prerezávanie silnejších lán a sietí. Nosíme ho upevnený v plastikovej pošve na lýtku, predlaktí alebo stehne.

ZÁCHRANNÁ VESTA
Slúži k núdzovému výstupu potápača na hladinu. Skladá sa z nafukovacieho vaku zpogumovanej tkaniny a malej zásobnej fľaše na stlačený vzduch. Na tele potápača je upevnená popruhmi. Z niektorých typov záchranných viest je možné v prípade potreby nadýchnuť sa z vrapovej hadice opatrenej náustkom.

SIGNÁLNA BÓJA
Je ďalšou potrebnou súčasťou výstroja potápača na otvorených vodách, pomocou ktorej je možné potápača lokalizovať pod vodou. Ako bezpečnostný prvok je nepostrádateľná najmä na miestach s „hustejšou“ premávkou motorových člnov, či iných plavidiel. Zvyčajne sa skladá z plastického nafukovacieho plaváku a plávajúceho polypropylénového lanka, ktorého výhodou je, že sa nezachytáva o prekážky na dne. Opatrená býva aj malou potápačskou zástavkou alebo vlajkovým kódom „ALPHA“.

Nácvik základných potápačských zručností
Účastník potápačského výcviku so základným výstrojom by už mal spĺňať určitú úroveň plaveckých schopností. Predpokladáme, že ovláda aspoň 2 plavecké spôsoby (kraul a prsia), ktorými prepláve minimálne 200 m. Bez problémov by mal byť schopný ponoriť hlavu pod hladinu a skočiť z výšky jedného metra do vody.

NASADZOVANIE MASKY A DÝCHACEJ TRUBICE
Vlastnému nasadeniu masky predchádza očistenie vnútornej strany skla. Roseniu zorníkov zabránime použitím špeciálnych prípravkov alebo saponátov. Najjednoduchším spôsobom je rozotrenie vlastných slín s následným vypláchnutím. Masku si potom nasadíme na tvár celým okrajom a upravíme jej remienok tak, aby ju dostatočne pritláčal. Jej tesnosť môžu negatívne ovplyvniť kúpacia čiapka, vlasy alebo fúzy prečnievajúce cez okraj masky.
Dýchaciu trubicu si upevníme na ľavú stranu a vložíme do úst. Správna technika „zakusnutia“ do náustku dýchacej trubice predpokladá pevné, nie však kŕčovité držanie v zuboch. S nácvikom dýchania cez dýchaciu trubicu začíname v malej vode. Vstúpime do vody asi po prsia a ponoríme hlavu tak, aby nad vodou trčala len trubica a preskúšame tesnosť masky. Následne sa pokúsime dýchať len trubicou. Ústna dutina by mala byť prirodzene uvoľnená, aby voda, ktorá náhodou prenikne do trubice mohla byť vyfúknutá. Dých anie má byť pomalé a dostatočne hlboké.

VYLIEVANIE MASKY
Spolu s vyfukovaním dýchacej trubice patrí vylievanie masky medzi najzákladnejšie potápačské zručnosti. Je veľmi dôležitá najmä v prípade náhodného vniknutia vody do masky v priebehu potápania. Tento úkon nacvičujeme s hlavou pod vodou. Odtiahnutím masky od tváre do nej úmyselne vpustíme vodu. Potom rukou pritláčame k čelu horný okraj masky. S telom vo vertikálnej polohe a za súčasného záklonu hlavy vydychujeme do masky nosom vzduch, ktorý postupne vytlačí vodu z masky. V priebehu výcviku opakujeme nácvik tejto zručnosti až do úplného zvládnutia za rôznych podmienok a v rozličných polohách.

PLÁVANIE NA HLADINE
Používanie plutiev pri plávaní na hladine predpokladá kop nohami ako pri plaveckom spôsobe kraul, prípadne delfín. Na rozdiel od klasického plávania hnaciu silu zaisťujú najmä plutvy. Poloha tela je takmer vodorovná, v hrudnej časti mierne prehnutá s tvárou vo vode. Pohyb nôh pri kraulovom kope je striedavý, uvoľnený a vychádza z bedrových kĺbov. Nohy kmitajú v rozsahu 30 - 50 cm. V dolnej úvrati je noha vystretá a v tejto polohe sa pohybuje smerom nahor.
Pri striedavom pohybe paží sa najskôr z vody vyťahuje lakeť. Paže sa potom uvoľnene prenášajú vpred, zasúvajú do vody postupne cez ruky a predlaktia. Záber sa realizuje pod telom, s postupným krčením predlaktia až do pravého uhla. Najčastejšou chybou práce dolných končatín je tzv. „bicyklovanie“, pri ktorom potápač pohybuje chodidlami v ose tela, t. j. krčí a vystiera koleno. Ďaľšou chybou je aj vykopávanie plutiev nad hladinu prejavujúce sa špliechaním.

PONÁRANIE SA s ABC
Pod ponorením rozumieme presunutie tela potápača pod hladinu. Jednotlivé spôsoby ponorenia vychádzajú zo základnej potreby dostať pod hladinu hrudný kôš, ktorý sa najväčšou mierou podieľa na vytváraní pozitívneho vztlaku ľudského tela. Pri jednotlivých spôsoboch ponorenia vhodne využívame švih, respektíve hmotnosť končatín, prípadne trupu ich zdvihnutím nad hladinu.

Ponorenie výšľapom nohami vpred – je najjednoduchším spôsobom ponorenia. Potápač šliape vodu a v okamihu ponorenia sa snaží dostať telo čo najvyššie nad hladinu. V tejto polohe vzpaží a spojí k sebe vystreté nohy, čím je telo vlastnou hmotnosťou ponorené do vody. Po ponorení sa potápač otočí do smeru plávania a pokračuje v plávaní pod vodou.

Delfínové ponorenie – je v praxi najpoužívanejším spôsobom ponorenia sa. Zo splývavej polohy na hladine v kľude alebo v pohybe, vykoná potápač predklon a presunie paže upažením k pásu, odkiaľ pokračujú do vzpaženia. V priebehu predklonu sa nohy dvíhajú nad hladinu, pričom ich hmotnosť zatlačí potápača pod vodu. Záber nôh pokračuje až po ich úplnom ponorení.

Kačacie ponorenie – je podobné delfínovému s tým rozdielom, že v momente predklonu trupu sa nohy pokrčia a po zaujatí zvislej polohy sa opäť vystierajú.

Ponorenie spätným súvratom – z ľahu na znaku a vo vzpažení realizuje potápač intenzívny nádych. Energickým záklonom hlavy a trupu, ako aj so súčasným záberom paží, ktoré vykonajú kruhový pohyb smerom dozadu, sa telo dostáva pod hladinu.

PLÁVANIE POD VODOU
Pri horizontálnom plávaní pod vodou používame prakticky tú istú techniku práce nôh, len horná úvrať pohybu plutiev leží nad osou tela. Paže sú buď vystreté vo vzpažení alebo pripažené pozdĺž tela.

VYFÚKNUTIE DÝCHACEJ TRUBICE
V polohe na hladine sa hlboko nadýchneme a skloníme hlavu na prsia. Koniec trubice sa dostane pod hladinu, čím sa celá naplní vodou. Vzduchová bublina v ústach zabráni preniknutiu vody do úst. Dynamickým vyfúknutím nacvičujeme vypudzovanie vody z dýchacej trubice. Cvičenie opakujeme v rozličných polohách hlavy staticky aj za súčasného plávania.

O ľudskom organizme
Potápanie je ako pohybová činnosť do značnej miery závislá na technike dýchania a dýchaní vôbec. Na organizmus potápača pôsobí celý rad vplyvov a zvláštností vodného prostredia. Preto je pre pochopenie problematiky potápania potrebné, aby mali budúci potápači aspoň základné znalosti o mechanizme dýchania a o ďalších fyziologických procesoch prebiehajúcich v ľudskom tele. Sú to najmä znalosti z oblasti:
- anatómie, popisujúcej stavbu ľudského tela
- fyziológie, zaoberajúcej sa štúdiom funkcií a procesov v organizme

DÝCHANIE
Dýchaním označujeme proces dodávky O2 do tkanív a odstraňovanie splodín látkovej premeny. Pod vonkajším dýchaním rozumieme výmenu dýchacích plynov O2 a CO2 v pľúcach. Vnútorným dýchaním nazývame potom proces výmeny plynov medzi krvou a tkanivami.

MECHANIZMUS DÝCHANIA
Pohybom bránice a svalov hrudného koša vznikne v pľúcach mierny podtlak, následkom ktorého je vzduch nasávaný do pľúc. Ústami alebo nosohltanom prúdi zvlhčený, ohriaty a prachu zbavený vzduch ďalej hrtanom do priedušnice deliacej sa v hrudnej dutine na priedušky a priedušničky, ktoré sa nakoniec vetvia na pľúcne komôrky - alveoly. Cez tenkú stenu pľúcnych komôrok prebieha difúzia kyslíku zo vzduchu do krvi v pľúcnych vlásočniciach a difúzia oxidu uhličitého krvi do alveolárneho vzduchu. Normálny výdych, ktorý nasleduje vzhľadom na pružnosť hrudného koša je pasívny. Frekvenciu a hĺbku dýchania riadi nervové centrum. Hlavný popud k nádychu vychádza pritom z množstva oxidu uhličitého obsiahnutého vkrvi. Ventiláciu pľúc charakterizujú:

dychový režim

v kľude

intenzívna telesná námaha

– dychový objem – objem jedného nádychu

0,3–0,5 l

2–3 l a viac

– dychová frekvencia – počet nádychov za min

10–20/min

30–50/min

– minútová ventilácia – dychový
   objem×dychová frekvencia

6-8 l

100 l


DYCHOVÉ OBJEMY
Nádychový rezervný objem – množstvo vzduchu, ktoré sme schopní ešte vdýchnuť po normálnom nádychu.
Zbytkový objem – množstvo vzduchu, ktoré zostáva v pľúcach aj po maximálnom výdychu a nedokážeme ho vydýchnuť.
Vitálna kapacita pľúc – objem maximálneho výdychu po predchádzajúcom maximálnom nádychu.
Mŕtvy priestor – objem nadýchnutého vzduchu, ktorý sa nepodieľa na výmene dýchacích plynov.

Minútová ventilácia, ktorá je u potápača voľne plávajúceho na hladine asi 30 l/min, sa pri intenzívnej námahe počas ponoru môže zvýšiť na 100 aj viac litrov za minútu. Okrem stupňa zaťaženia ju ovplyvňujú skúsenosti potápača, stupeň trénovanosti a osobné dispozície. Hodnota 30 l/min sa taktiež používa pri potápačských výpočtoch zásoby vzduchu.

Mŕtvy priestor – je objem tej časti nadýchnutého vzduchu, ktorá sa nedostane do pľúcnych komôrok. U dospelého človeka je to približne 1/3 kľudového dychového objemu. Nevhodný potápačský výstroj ho môže ešte viacej zväčšiť, čo zhorší ventiláciu pľúc. Zvyšovaním podielu CO2 a znižovaním podielu O2 môže prísť ku dušnosti, bolestiam hlavy aj k strate vedomia.

KRVNÝ OBEH
Krv vykonáva i celý rad dôležitých životných funkcií. Spája všetky orgány v tele do jedného biologického systému. V srdcovo.cievnej sústave eloveka prúdi v priemere 5-6 l krvi. Krv udržiava stálos? vnútorného prostredia a transportuje dýchacie plyny O2 a CO2. Rozvádza živiny k jednotlivým orgánom a prináša nepotrebné produkty metabolizmu do vylueovacích orgánov. Okrem toho krv plní aj ochrannú funkciu v organizme pred infekciou, vyrovnáva tepelné rozdiely medzi orgánmi, udržuje krvný tlak a iné.
FUNKCIE KRVI:
– prenos dýchacích plynov
– termoregulácia
– rozvoz živín a splodín metabolizmu
– ochrana organizmu

Krv sa skladá z krvných elementov tvoriacich tuhú časť krvi (40 až 45 %) a z tekutej časti tvorenou krvnou plazmou (50–55 %).

Krvná plazma je svetložltá, priehľadná tekutina, pozostávajúca až z 90 % z vody. Sú vnej rozpustené rôzne organické a anorganické látky, hormóny, špeciálne bielkoviny, ako aj určité množstvo rozpusteného plynu.

Krvné elementy tvoria:
Červené krvinky – slúžia k prenosu kyslíka, ktorý sa viaže na červené krvné farbivo hemoglobín a čiastočne k prenosu CO2.
Biele krvinky, ktorých funkciou je obrana organizmu proti infekciám.
Krvné doštičky sa uplatňujú pri zrážaní krvi.

Krv prúdi v uzavretej sústave ciev, ktorú tvoria:
Tepny - vedú smerom od srdca, obsahujú svetlú okysličenú krv.
Žily - vedú smerom k srdcu, obsahujú tmavú odkysličenú krv.
Vlásočnice - majú veľmi malý priemer a len jednobunkové steny.

Kolobeh krvi je zabezpečovaný nepretržitou činnosťou srdca, ktoré funguje na princípe pumpy. Skladá sa z 2 predsieň a 2 komôr, ktoré sa sťahujú súčasne a tak vytlačujú krv do tepien. Tepová frekvencia, t.j. počet sťahov, je u dospelého človeka v priemere 70 / min v kľude a až 180-200 tepov pri usilovnej práci. Srdce je schopné pri záťaži prečerpať za 1 min až 30 l krvi. Cirkulácia krvi prebieha v tzv. malom a veľkom krvnom obehu.

Malý krvný obeh – pľúcny: – krv je vytlačovaná z pravej srdcovej komory cez pľúcnu tepnu do pľúc, kde sa na úrovni vlásočníc a alveol okysličí. Pľúcnou žilou sa dostáva okysličená krv do ľavej predsiene. Odtiaľ sa dostáva do ľavej komory.

Veľký krvný obeh – telový: – z ľavej komory je tepnou krv vytlačovaná do celého tela. Tepny sa postupne rozvetvujú až na vlásočnice, ktoré v tkanivách odovzdávajú kyslík. Odkysličená krv potom prúdi prostredníctvom spájajúcich sa vlásočníc a žíl do pravej predsiene srdca.

Účinky tlaku na človeka
Tkanivá ľudského tela, pozostávajúce z prevažnej časti z kvapalných látok, sú prakticky nestlačiteľné a potápač nepociťuje žiadne škodlivé účinky tlaku. Nebezpečným môže byť len vznik tlakového rozdielu v dutinách vyplnených vzduchom. Môže pri tom ísť o prirodzené telové dutiny, ako aj dutiny vytvorené súčasťami výstroja na potápačovom tele. Poškodenie tkanív tlakovým rozdielom sa nazýva „barotrauma“ (zo slov Baros=tlak a Trauma=poranenie).

DUTINA STREDNÉHO UCHA
Je priestor medzi vnútorným uchom a ušným bubienkom, ktorý ho oddeľuje od vonkajšieho ucha. Eustachovou trubicou je dutina stredného ucha spojená s nosohltanom. Vyústenie trubice v zadnej časti nosovej dutiny je opatrené smerovým uzáverom. Pri zostupe pod hladinu pôsobí hydrostatický tlak na vonkajšiu stranu ušných bubienkov. V strednom uchu, kde je tlak menší, vzniká podtlak, bubienok sa začne prehýbať smerom do strednoušného priestoru a potápač pociťuje bolesť a tlak v ušiach. Tento tlakový rozdiel je potrebné pri zostupe pravidelne vyrovnávať, aby neprišlo k pretrhnutiu ušného bubienka.

VYROVNÁVANIE TLAKU V STREDOUŠNEJ DUTINE
Vyrovnávanie tlaku je možné uskutočniť niekoľkými spôsobmi:
Pohybovaním čelusti do strán – používa sa pri nízkom tlakovom rozdiele.
Prehĺtaním naprázdno.
Valsalvovým manévrom – potápač si rukou uchopí nosové krídla a snaží sa pri zavretých ústach vydýchnuť cez nos vzduch. Je potrebné upozorniť, že napriek najrozšírenejšiemu spôsobu vyrovnávania tlaku má tento aj niekoľko nevýhod. Pri jeho násilnej realizácii môže prísť k značnému zvýšeniu tlaku v strednom uchu a čiastočnému poškodeniu vnútorného ucha. Súčasne pokiaľ je potápač prechladnutý, môže zanášanie hlienov z nosnej dutiny do oblasti stredného ucha viesť k jeho chronickým zápalom.
Frenzlov spôsob – jeho realizácia je pre začiatočníkov najzložitejšia. Pozostáva z ľahkého nádychu a uzavretia hlasovej štrbiny posunutím koreňa jazyku dozadu a na horné podnebie ústnej dutiny. Súčasne sa snažíme o vydanie zvuku „KCH“.

PRETRHNUTIE UŠNÉHO BUBIENKA
K poškodeniu bubienka a stredného ucha dochádza v prípadoch, keď potápač z akýchkoľvek príčin nevyrovná tlak medzi dutinou stredného ucha a okolím. Môže k nemu prísť už pri tlakovom rozdiele, aký vytvorí 3 m hĺbky vody. Hlavným príznakom je bolesť, porucha sluchu, závrate, čiastočná strata orientácie v dôsledku zaplavenia dutiny stredného ucha a ústroja rovnováhy chladnou vodou. Dezorientácia trvá len krátko, pokiaľ sa ohreje voda v stredoušnej dutine.
Aj keď sa natrhnutý bubienok spravidla zacelí, poranenie ucha vzhľadom na možné zápaly vyžaduje vždy lekárske ošetrenie. Prevencia je však aj tu najlepším riešením. Priechodnosť Eustachových trubíc býva pri zdurení slizníc a nádche značne obmedzená. V žiadnom prípade sa preto nepotápame pri silnom nachladnutí, ani sa nepokúšame o násilné prefúknutie dutín. Uvedené platí bezo zbytku aj na vedľajšie dutiny nosné. Ak nedokážeme vyrovnať tlak - radšej zostup ukončíme čím predídeme ďaľším komplikáciám, ktoré by nás mohli vyradiť z potápania na oveľa dlhšiu dobu.

Dutiny ľudského tela
ĎALŠIE DUTINY LEBKY
Niektoré lebečné kosti obsahujú duté priestory. Sú to dutina čelová, čelustná a vedľajšie nosné dutiny. Za normálnych okolností sú všetky spojené priechodmi s dutinou ústnou. Tlak v týchto dutinách sa preto vyrovnáva bez väčších problémov.

PĽÚCA
Najväčšou prirodzenou ľudskou dutinou sú pľúca. Pri nádychovom potápaní sa objem pľúc pri zostupe vplyvom hydrostatického tlaku zmenšuje a pri výstupe zväčšuje späť na pôvodnú veľkosť.

S problematikou potápania na nádych do väčších hĺbok súvisí ich možné poškodenie podtlakom.

BAROTRAUMA PĽÚC PODTLAKOM
Potápač sa po nádychu ponorí a začne zostupovať do hĺbky. So vzrastajúcou hĺbkou a hydrostatickým tlakom sa objem vzduchu v jeho pľúcach zmenšuje. Stláčanie hrudníka pokračuje takto až do okamžiku, kedy sa hrudník dostane do výdychovej polohy a nie je schopný sa ďalej stlačiť. Ak sa aj ďalej pokračuje v zostupe, vzniká v pľúcach zákonite podtlak, ktorý vyvoláva barotraumu pľúc. Krv a ostatné tekutiny sú nasávané do pľúc, dochádza k prekrveniu pľúcnych vlásočníc. Zväčšenie tlaku v malom krvnom obehu má za následok zlyhávanie práce pravej srdcovej komory a súčasne nedostatočné plnenie ľavej strany srdca. Výsledkom je nedostatočné zásobovanie tela kyslíkom, zvlášť mozgu, čo vedie postupne k strate vedomia a utopeniu.
Teoreticky je možné každému jedincovi na základe merania vitálnej kapacity pľúc určiť maximálnu hranicu dosažiteľnej hĺbky.
Je to hĺbka, v ktorej by hydrostatický tlak okolitej vody stlačil hrudník takou silou, že by prišlo k poškodeniu bránice, alebo prelomeniu rebier a pretlačeniu telových tekutín do pľúc. Pružnosť hrudného koša ho dovoľuje stlačiť len na objem zbytkového vzduchu. Pri predpokladanej vitálnej kapacite pľúc 6 l je to približne 1,5 l, k čomu by mohlo prísť asi v hĺbke okolo 35 m.
Časť vzduchu je nutné pri tom spotrebovať k vyrovnávaniu tlaku v maske a v dutinách. Taktiež od hĺbky 7-8 m sa stáva telo ťažším ako voda a začína klesať ku dnu. Na spiatočnú cestu ku hladine spotrebuje potom potápač viac svalovej energie, než pri vodorovnom plávaní tesne pod hladinou.

MAXIMÁLNA HĹBKA PRI POTÁPANÍ NA NÁDYCH
Určiť si bezpečnú hranicu hĺbky pre potápanie na nádych znamená veľmi kriticky zhodnotiť vlastné potápačské skúsenosti a schopnosti, ale najmä momentálnu telesnú kondíciu. Problematika hĺbkových ponorov na nádych je pomerne široká a preto nedoporučujeme prekračovať hĺbky 9–10 metrov. Za rôzne experimentovanie a snahu dosiahnuť rôzne „rekordy“ v oblasti hĺbkového potápania na nádych zaplatilo už veľa potápačov svojim zdravím alebo životom.

TRÁVIACA SÚSTAVA
Priestory v žalúdku a v črevách nespôsobujú pri potápaní na nádych žiadne väčšie problémy, pretože doba strávená pod vodou je zanedbateľne krátka.

POTÁPAČSKÁ MASKA
Tvorí umelú vzduchovú bublinu na tvári potápača. Počas zostupu musí byť v nej preto kontinuálne vyrovnávaný tlak, prifukovaním potrebného množstva vzduchu nosom.

POPRASKANIE OČNÝCH CIEVOK
Nevyrovnanie tlaku alebo nemožnosť jeho vyrovnania pri používaní plaveckých okuliarov vyvolá podtlak, ktorý môže spôsobiť popraskanie cievok očnej spojivky a ich sfarbenie do červena. Na pohľad odstrašujúce zranenie väčšinou ustúpi po niekoľkých dňoch samé.

HYPERVENTILÁCIA
Priemerný človek vydrží bez dychu asi 40-50 sekúnd. V minulosti sa potápači pred vlastným ponorom usilovne rozdýchavali. Toto nadmerné rozdýchavanie sa pred ponorením s cieľom predĺžiť dobu pobytu pod vodou označujeme termínom hyperventilácia. Vzhľadom na skutočnosť, že pri hyperventilácii dochádza často ku stratám vedomia a ďaľším nehodám, ktoré môžu končiť aj smrťou, dôrazne varujeme čitateľov tejto stránky, aby sa vyvarovali usilovnému dýchaniu pred ponorom!
Frekvenciu a hĺbku dýchania riadi nervové centrum, pričom hlavný popud k nádychu vychádza z prebytku CO2 v krvi. Pri hyperventilácii potápač zvýši celkový dychový objem aj frekvenciu. Krvné farbivo však viacej kyslíku nepojme, a tak ďaľšie zvýšenie koncentrácie O2 v krvi nie je možné. Naopak z krvného obehu je vypudzovaný CO2 zodpovedný za podráždenie dýchacieho centra. Jeho množstvo v krvi tak klesne pod obvyklú hodnotu. Nebezpečenstvo hyperventilácie je skryté v tom, že pri potápaní na nádych môže prísť k situácii, keď sa náhle spotrebuje všetok kyslík a signál k nadýchnutiu príde do mozgového centra vzhľadom na nízku hladinu oxidu uhličitého neskoro. Môže to vyvolať bezvedomie skôr, než potápač pocíti nutkanie k opätovnému nádychu. K strate vedomia pri potápaní na nádych dochádza v dôsledku zníženia okolitého tlaku najmä pri vynáraní sa tesne pod hladinou.

PREDĹŽENIE POBYTU POD VODOU PRI POTÁPANÍ NA NÁDYCH
Namiesto usilovného rozdýchavania sa je postačujúce 3 až 5-ráz sa zhlboka nadýchnuť, pričom posledný nádych je len mierne zvýšený.
Nadýchnutí len na bežný objem vydržíme pod vodou dlhšie než s maximálne roztiahnutým hrudníkom. Pri plávaní na diaľku je tento rozdiel až 7-10 metrov.
Zvieravý pocit v hrudníku spôsobený nahromadením CO2 v pľúcach, ktorý sa dostaví po dlhšej dobe pod vodou z časti zmiernime prudkým a krátkym vydýchnutím, ktorým sa zbavíme spotrebovaného vzduchu.
Prehltnutie medzi jednotlivými výdychmi môže tiež stlmiť uvedené nepríjemné pocity.
Posledné nepatrné predĺženie pobytu pod vodou dosiahneme, keď si ústa prepláchneme vodou.

VÝSTUP PRI POTÁPANÍ NA NÁDYCH
Výstup ku hladine má pri potápaní na nádych tiež svoje zákonitosti. Jeho rýchlosť nie je oproti potápaniu s prístrojom obmedzená. Počas výstupu doporučujeme:
– držať jednu ruku vo vzpažení,
– špirálovite sa otáčať okolo pozdĺžnej osi tela a pohľadom kontrolovať hladinu za účelom včasného odhalenia prípadných prekážok či plavidiel

Skoky a pády do vody
Klasický spôsob skoku do vody hlavou napred je pri používaní potápačského výstroja nevhodný. Preto sú súčasťou výcviku aj špeciálne techniky skokov a pádov s ABC.
Pri ich nácviku je potrebné dodržiavať nasledovné zásady:
1. Skok, respektíve pád, realizuj len vtedy, ak miesto dopadu do vody je voľné a ani pod hladinou sa nikto nenachádza.
2. Dopad na hladinu nesmie byť na čelnú plochu masky, alebo na ucho.
3. Rukou si pridržuj masku, aby nespadla.
4. Ihneď po dopade do vody vyrovnávaj tlak v stredoušnom priestore.

SKOK VPRED ZNOŽMO
Realizuje sa tvárou k vode znožným odrazom. V momente dopadu do vody je telo potápača v miernom záklone, nohy natiahnuté, špičky smerom hore. Potápač si pridŕža masku k tvári. Skok je možné realizovať vpred aj vykročením, kedy pred vlastným odrazom potápač jednou nohou vykročí a druhou sa odráža od podložky. V letovej fáze dôjde k prinoženiu.

SKOK VPRED ROZNOŽMO
Tento spôsob sa používa najmä v prípadoch, kedy je potápač nútený skákať do neznámej vody. Počiatočné postavenie je ako pri skoku znožmo. Potápač vykročí jednou nohou vpred a zostáva v rozkročení, špičky plutiev smerujú dolu. Po dopade do vody nasleduje strihový záber nohami v dôsledku čoho sa spomalí pád tela do vody. Pri dobrom zvládnutí techniky nedôjde vôbec k ponoreniu hlavy.

PÁD VZAD
Realizuje sa z podrepu chrbátom k vode. Pád začína prevážením tela. V momente, kedy ťažisko tela prechádza rovinou odrazovej plochy, t.j. miesta postavenia, energicky vystierame nohy. Pri dopade do vody vytvárajú nohy a trup približne 80-90 stupňov. Rukou si pritláčame tvár, hlava je v predklone s bradou na hrudníku.

Pridať túto stránku medzi vaše obľúbené



Zápočtové požiadavky – bazénový výcvik s ABC
· plávanie rôznymi spôsobmi na vzdialenosť 200 m · 1 min šliapanie vody · príprava a použitie ABC výstroja · vstup do vody skokom · ponorenie sa rôznymi spôsobmi · plávanie pod vodou s ABC na vzdialenosť 15 m · obratnosť vo vode · nasadzovanie ABC výstroja pod vodou · skoky a pády do vody ·

plutvy – splitfi
dýchacia trubica – ultra vfnože – Oceanicbója – SepaDiver
     Opäť máme bazén na cvičenie!!!
     Vstupné je 60 SKK na hod.
     „Bernolák“-ŠD J. Hronca – mapa
     Pondelok: 19:00–21:00
     Piatok:     19.00–20.00
Informujte sa na adrese: stubadivers@stubadivers.sk Maska s trubicou – Oceanic Maska Prizm 2 – OceanicSkladacia dýchacia trubica – Oceanic

     Pripomienky a nápady k stránke
     stubadivers@stubadivers.sk

     Počet prístupov: [CNW:Counter]   
     od 26.10. 2003

  Potápačská škola, s ktorou spolupracujeme: PRO-DIVE
  Články o športovom potápaní a medicíne: FreedivingDivemed
  Stránka o potápaní u susedov: Strany potápačské
  Niečo o technickom potápaní: TechdivingDIR-CZDIVE STAR
  Publikácie o potápaní: Potápanie
© 2003 STUBA DIVERS